Konečne som sa dostala k pokračovaniu. Pre školu nemám čas na nič iné... tak príjemú zábavu. :P
PS: viem že tie opisy sú nuda ale potrebujem ich sem daťpre budúce pokračovanie XD
´Asi ich už nestretnem´uvažujem. Prečo musím zase myslieť na nich? Ale je to asi aj dobre. Iba by sa mi tým zkoplikoval život, čo zovna teraz nepotrebujem. Som šťastná. Vcelku. Pustím si hudbu najhlasnejšie ako sa len dá. "A kimiwo no tore..."zareve mi do ucha zvonenie. Trhne mnou. "Moshi moshi." odpovedám skoro hluchá. "Nee-chan ? Kde si? Kedy prídeš domov?"vyzvedá moja menšia sestrička. "Už som na ceste a neuveríš, čo sa mi stalo. Poviem ti to až doma. Je to na dllhšie." ˇ"OK. Tak sa ponáhľaj." a zložila. "Aahh joo."toto bol deň.
Ani sa nenazdám a už je to moja zastavka. Vystupujem a idem k nášmu domčeku. V tejto štvrti sú jednoposchodové domy. Na našej ulici máme vcelku dobrých susedov. Okrem susedného domu. ten je už jeden rok prázdny. Vykručujem si v prostriedku cestz. v takýto čas nechodia tadiaľto autá takže sa nemusím ničoho báť. Prejdem okolo sťahovacieho auta a zastanem pri bráne a vyberám kľúče. ´Počkať sťahovák?´ruka mi zastane uprostred pohybu smerom ku kľučke. pozriem sa k susedom. Śuper. Takže budemem mať konečne nových susedov.´teším sa. Otvorím si bánu a po chodníku smerujem ku vchodu. Stále mám hlavu otočenú smerom k susedom. Plot sa odstránil asi pred 10 rokmi, keď tam boli este starý susedia. Vadilo nám to, tak sa dal preč. Snažím sa niekoho nájsť, ale nik tam nie je. Pozriem sa na náš dom. Má tak bielu až svetlomodrú farbu . teraz v zime je všetko krásne zasnezené a tak strašne romantick. Otváram dvere a vstupujem do predsiene. Je to širšia chodb, kde máme miesto na topánkz a prezúvky. Po pravici vystupuje schodisko. Po ľavici je obývačka. Je to obrovská izba so 4 sedačkami- dlhé s drevenými opierkami, ktoré su umne vyrezávané(ako ostatne všetky v tomto dome)- a sú cervenohnedé. Pred nimi, oproti obrovskému oknu(vidno z neho na novoobývaný dom) je plazma s wifi supravou. Ešte je tam barový kút s výbornym alkoholom. To máme pre návštevy, hoci keď ma niekto nasere tak si musím naliať na upokojenie nervov. Na podlahe je úžasný huňatý koberec. Oproti dverámje krb. Pred ním sa vo svojom pelíšku vyhrieva môj kocúr. Je to múj najbližší kamarat. Volá sa Ikuto. Mám ho od TEJ udalosti. Verne pri mne stojí a nikoho iného nepočúva. Dokonca ani moju sestru :P. Pozrie sa na m´ňa, zamrauká a cupka ku mne. Beriem ho na ruky a začnem škrabkať. Pradie. Vraciame sa na chodbu. Oproti je jedáleň. Vchod je skoro hnď za schodiskom. Tiež je obrovská. Stena je tu len z 3/4. Jednu tvoria Obrovské okná, cez ktoré vidno do záhradz. Je tu stôl pre 8 ľudí. V rohu je klavír. Voľakedz som hrávala, ale prestala som s tým. Výhľad je rovno do záhrady. na stenách sú fotky, obrazy a moje kresby. Milujem kreslenie. A asi sa mi aj darí. Z jedálne vedú dvere do kuchzne, ale hlavný vchod je z chodby. Je to dlhá miestosť - pozdĺžne po jednej strane domu. Je tam plne vybavený kuchynský pult a linka. Tiež všetkz tie veci, čo patria do kuchyne. Toto je rajón mojej sestry. Práve sa pri ňom tancuje.
"Onee-chan. Prečo si tak skoro doma?" pýta sa a hneď mi rozkazuje. "Môžeš ísť na nákupy. Pozvala som nových susedov na večeru. Potrebujem toho 4x viac ako máme doma." ani ma nenechala povedať, čo sa mi dnes stalo. "Mnojo. Idem"odvzdane vravím a beriem lístoček, ktorý mi podáva. pozriem na hodinz. Fakt som doma skoro. Je len pol druhej. "Ale švihni si. Prídu o 18:00."kričí za mňou. Zabuchnem dvee a s Ikutom, ktorému vytŕča len hlava z mojej bundy sa vydáme do ochodu. Je len 30 min pešo a potreujem sa prejsť. Takže nasadím rezke temto a ide sa. Na ceste domov sa s taškami tak kymácam, že som skoro 5x padla. Toto som vážne nepotrebovala. Áuu. MOje prstz. Sú úplne zmrznuté.´zmučene si pomyslím. ´Mohla som ísť busom.´šomrem si popd fúzy.
Keď sa konečne dotrepem domov, ségra mi vynadá, že meškám a ihneď beží do kuchzne. S Ikutom ideme hore. Na poschodí schody ústia do slhej chody. Sú tam 4 izby. Môj je na pravej strane úplne vzadu. Otvorím dvere, na ktorých je tabuľka Rieko-chan = nevstupovať. Je to najväčšia izba v celom dome. Milujem ju. Je vymaľovaná na čierno s červenými, striebornými a zlatými ornamentami. Z veľkej časti sú prekryté plagátmi, mojimi kresbami a pod. Oproti dverám je okno a sklenené dvere, ktoré vedú na blakón. Z neho vidím rovno do susedného domu a izby. Pozriem tam. Trhne mnou."Čože?" Na chvíľu som videla Kyouheiho, ako sa prechádza po izbe. ´To už fakt nie je možné.´vravím si.Na ľavo od dvier je skriňa- čierno-strieborná. Je v rohu. Potom medzi ňou a druhým kútom je úžasná sedačka. Jekrvavočervená. Natiahnem sa na ňu. Nad sedačkou vysia sady katán a samurajských mečov. Moja ďalšia úchylka. A viem s nimi vcelku dobre zaobchádzať. Obrátim hlavu na bok a pozerám sa na moju posteľ. Má kovovú kostru, ale na matraci sa spí ako v bavlnke. Je v ruho otočená tak, aby som videla rovno z okna. v Druhom rohu je môj stôl, na ktorom je obrovský bordel. Veci do školy, noťas, kresby, knihy, CD, mangy atď. S povzdychom vstávam. Zajtra máme písomku z NOSK-z. Je to ten najnepotrebnejší predmet aký poznám. A najnudnejší. Začnem ju čítať.
Zrazu niečo prenikavo zazvoní. trhne so mnou a s buchotom, pri ktorm som si buchla hlavu dopadnem na zem. "Doriti. Ja som zaspala." Počujem krik onee-chan, nech idem otvoriť. "Ja ešte musím dokončiť drobnosti, pretože si mi doniesla nákup tak neskoro."kričí.
Zchádzam zzo schodov. šúcham si buchnuté miest a odpovedám" Veď už ideeeeeem." Ináč, na sebe mám vyťahané domáce tričko a teplákz. A nemám ani okuliare. JEdnoducho domáce oblečko. ´Mohla som sa aspoň prezliecť. Ale už je neskoro.´Na rozpustených vlasom s víťazoslávnym mňaukaním sedi Ikuto.
"Už idem" kričím smerom ku dverám. Otváram dvere a zbadm kzticu ruží, ktorú drží nejaká ruka, ale hlavu nevidím. No počujem a pomaly dostávam infarkt.
Pokračovanie bude, keď budem mať čas to sem napýsať.
Dúfam, že sa páči :)




tak Rin je taka zla :'( to si este odpikas :P ...ale tak svihni s pokrackom inak ta donutim , jo
a ty wes , ze to bude pre teba velmi zleeee... :P