Toto je môj prvý príbeh. Takže tak. nech sa páči :P Ahh a gomene za gramatiku ;)
O tri dni budú Vianoce. Práve mám ísť s kamarátmi a kamarátkami na Trhy. Stretávame sa na Hlavnom námestí. Uprostred stála fontána s dvoma podlažiami. V strede stál pilier a na ňom sa týčila socha krásneho aniela s mečom položeným na rukách. Z pod nôch mu tiekol v letných mesiacoch prvý prúd a u päty piliera tiekol druhý. Teraz v zime je všetko kráasne pokryté snehovou pokrývkou. je to romantické. Okolo námestia boli posadené stromy a pod nimi lavičky. Námestie malo tvar kríža. Je to čarovné miesto.
"Stretávame sa o 2:00 pri fontáne"oznámila mi Lucia rano. Teraz tu stojím a som pomaly nasratá, lebo všetci meškajú. O 10 min ,konečne, dorazia. "Prepáč"ospravedlňuje sa ako prvá Lucia. Je to kawai dievča. Je nizka, ma hnedé, kučeravé vlasy a tiež hnedé oči. jej frajer Peter, mimochodom môj spolusediacia môj kamoš, je vysoký cca 2 metre a ma krátke svetlučkohnedé vlasy. Je dobrý, len často sa správa ako dieťa XD. Potom prišli aj Peter s Dominikou. Domi je stredne vysoká, tmavohnedé vlasy a zelené oči. Peter je vysoký, vyšportovaný a má vlasy ako zlato. Všetci chodíme na jednu školu.
"Meškáte"sucho konštatujem. "my vieme, ale bus nám meškal a ..." "Dobre, dobre. Kam teda ideme?" netrpezlivo som Luciu prerušila. ôVeď na Vianočné trhy." zasmejú sa. "ahh j. Stále na zime. Čo som komu spravila:´(?"nezvučne si povzdychnem.
Prešli sme cez cestu a ocitli sa na obrovských trhoch. Po každej strane ulice stoja stánky s dobrotami od výmyslu sveta : ramen, lokše, cigánska.. Potom tu boli stánkz s teplým pitím a alkoholom : saké, varený punč a víno... V menšine sa tu taktiež nachádzali stánky s darčekmi a inými blbosťami. A samozrejme davy ľudí a pódií na každom kroku.
"Podme sa najesť" jednohlasne povedia obaja Peťovia. "Nie, nie. Poďme si pozrieť program."navrhuje Domi a Lucia si chce ísť dať niečo teplé na pitie. " Čo tak sa rozedeliť a o hod a pol sa stretneme a potom pôjdeme dakam spolu?" navrhujem. Všetci súhlasia. Ani som sa nenazdala a všetci sa už rozpŕchli.Vzdychla som si. "Mohla som si dať niečo teplejšie na seba." Mala som na sebe čierne rifle, páperovú bundu a pod ňou červený pletený sveter a krásne čierno-červené tričko. Moje dve naj farby. Pozriem do peňaženky, či mám dostatok peází. Mám tak hor sa do tepla. Odkladám si peňaženku za pochodu, takže nevnímam okolie. BÚÚÚM Vletím do niečj hrude. Keby tam nebolo toľko ľudí, zletím na zadok. "Hej, dával pozor" ozve sa melodický hlas, teraz s podttónom zlosti. Pozriem hore a hneď sa ukloním a ospravedlním sa:"Gomennasai Takano-san." Vystriem sa snažím sa odtiaľ zdrhnúť. ´Počkať. Ako to mohol byť Kyouhei? To nie je možné.´ "Ako si mi to povedla?"ozve sa ten chalan. "Prepáč. Pomýlila som sa." a teraz vážne zdrhám. ´Veď ... ÁÁÁÁ... čo to má skra znamenať?´Vletím do reštaurácie celá zmätená. Uvádzač mi zoberie bundu a sveter a zavedie ma na moje miesto. Objednám si sushi, potom opekanú ryžu s kuracím mäsom a zeleninou. Na pitie jazmínový čaj a saké. Na tieto veci nedám dopustiť. Chodím sen pravidelne každý mesiac už asi 4 roky. Vždy tu davaju výbornú muziku.
Zatia, čo čakam na jedlo, si pochutnávam na čaji a tá vôňa ma okludňuje. Rozmýšľam, čo sa stalo a dochádzam k záveru, že som si to všetko vymyslela. keby to bol on, tak by okolo neho bol húf dievčat. "Reiko-san. Nevadilo by Vám, keby som k Vám usadil 4 chlapcov? Nemáme miesto. Keby to nebolo tak nutné, neobťažoval by som Vás tým." pýta sa ma čašník. Ani nepozriem hore:"Nie. Pokojne ich sem posaďte." Zase sa zamyslíma pohľadom, ktorý smeruje do neznáma pozeram na pohaár. "Ďakujeme, že si môžeme ktebe prisadnúť"ozve sa melodický hlas. "Niet začo."neprítomne odpovedám a ani nezdvihnem pohľad. "Jé. Ja som hladný. Kedy to bude hotové" druh hlas, teraz viac cute. Nevnímam to stále. "neblázni."ozve sa tretí, tento skôr inteligentný hlas. Začujem zašramotenie troch stoličiek. "Nemali ste byť 4?"a konečne vzhliadnem.



