Takže pokracujeme :P zajtra k tomu ešte dodám pokračovanie
Ostanem sedieť ako obarená a čumím na nich. Pre mne sedeli Yuki, Takenaga a Ranmaru. teda chalani, ktorí im vypadli z oka. "Ne-ne-nemali ste byť 4?"vykokcem zo seba. "Gomne že meškám. Stratil som sa na trhoch." počujem dobre známy hlas. Radšej sa tým smerom nepozerám a zesa čumím do poháru. "Ty tu čo robíš?" zaskočene sa pýta a sadá si oproti mne. Tkže pri mne teraz sedia 4 najkrajší chalani, akých som v živote videla. ´Nie to nie je možné. Ako to, že existujú?´
Vedľa mňa sedí Yuki. Je to asi 175 cm vysoký chalan s blond vlasmi a zlaté oči. Tvár má ako baba a je úúúplne kawai. Oproti mne sedia ostatní. Na pravo Ranmaru. Má ohnivo červen vlasy, na jednej strane trošku dlhšie. Má sivo-fialové a modelingovú tvár. Všetkz dievčatá za ním šalejú. Na ľavo je Takenaga. Je vysoký, čierne vlasy a tmavomodré oci. Intelektuál ale s tak krásnym telom, že ... A na koniec oproti mne Kyouhei. Je to najkrajší chalan, akého som kedz videla. Je to vysoký blonďák s červenohnedými očami. Úplne roztrapatené vlasy a výraz, e je mu všetko jedno. Asi je aj dosť temperamentný, pretože tarz na mňa pozerá tak, že by ma najradšej videl niekde pod kolesami auta. Teda to bol opis chalanov, ktorým som dala mená a ani neviem, ako sa naozaj volajú.
"Prečo musíme sedieť tu? Práve pri nej?" pýta sa kamoša po ľavici. "Je to jediné voľne miesto a buď rád, že si v teple!" vraví mu. "Ak máte problém s mojou spoločnosťou, tak nech sa páči. Môžete pokojne odísť. Nič véám nebráni. A nerozprávejte o mne akokeby som tu nebola."vravím im s výhražným podtónom.´Čo to robím?? Posielam ich preč??!!´ "Prečo? Aby si do mňa vonku zase vrazila?" "Takže v tom je problém? Veď som sa ti už ospravedlnila a mimochodom bola to nehoda. Sakra, čo sa ti nepáči?"nazúrene na neho pozerám. "To ako si sa mi ospravedlnila. Ako si preboha mohla vedieť moje meno?" Práve som ila, lebo som bola celá červená a potrebovala sa zchladiť, no nebol to najlepší nápad. Vyprskla som a našťastie som nikoho nezasiahla. "Č-Č-Č-Čože?" snažila sa povedať sípavým hlasom. "To nie je možné...Ako je to... veď to a vy .. vy nemôžete...Veď to nie je možné!!!" Všetci na mňa kukajú ako na blázna, ale mne je to jedno.Ved teraz satak aj cítim. "Čo nie je možné? Ja som Takano Kzouhei, ostaní su Oda Takenaga, Morii Ranmaru a Toyama Yukinojo." "Yuki." usmeje sa na mňa. "Irasshai" pozdravia vsetci naraz. Dazling creatures. Už viem ako si sa cítila Snako-chan." nečujne zamrmlem. Poobzerám sa. Okolo nášho stola stojí kopec dievčat. "To je kto?" "Nie sú zlatí?" "Ako to, že s nimisedí také škaredé dievča?" "Nech si sadnú k nám" "ahh jo..." povzdychnem si. ´Tento raz by som si moje jedlo nevychutnala.´Postavím sa. "Viete čo? Nechám vás tu. Zabavte sa." chcem odísť. "Počkaj. Veď ti ešte ani nedoniesli jedlo." ozve sa Yuki. "A nám nevadí tvoja spoločnosť."usmeje sa na mňa Ranmaru ako vie len on. "Nech odide. Mne to nevadí. a ešte mi neodpovedalla, odkiaľ vedela moje meno." štiplavo sa ozve Kyouhei. "Nebuď hnusný."povie mu takenaga.
Odovzdane padnem späť na stoličku a čakám na čašníka. Asi o 5 min je tu aj s mojou dobrotou. ostatní si objednávajú a ja ich pozorujem. Pustím sa do svojho, chutne vyzerajúceho obedu. Zatiaľ, čo jem, rozmýšľam, prečo sa so mnou bavia. Som 183 cm vysoká baba s tmavohnedými kučeravými vlasmi a priemernou postavou. Nanose mam okuliare a vôbec nie som pekná. Moje oči nemajú presnú farbu. Počúvam skoro všetko a mam rada mangu a anime. A k tom, vôbec nie som obľúbená a mám minimum priateľov. ale zato dobrých. usmejem sa popod fúzy.
Pokračovanie :
"Ako sa voláš?" pýta sa ma Yuki. " Elerin Reiko" odpovedám. "Divné meno."s úškrnom na mňa pozerá Kyouhei. Zazriem naň. "Nie. Je to pekné meno. Čo znamená?" "Samota. Osamelý kvet." ´presne šité meno na mňa.´mzslím si a zamyslene jem. "Čo tu vlastne robíš?" preruší moje myšlienky Takenaga. "Okrem vrážania do mňa." zahundre Kzouhei. Okázalo ho ignorujem. "Som tu s kamošmi na trhoch. Chceli sme sazabaviť pred Vianocami. Potom vštci idú s rodinami preč." "Tešš sa na Vianoce?"pýta sa Ranmaru, ktorý postrehol môj poddtón. "Aj hej. Teším sa , ale.. Nechajte to tak.." usmejem sa na nich. "Ako si želáš." žiarivo sa na mňa usmeje. Iba Kzouhei hľadí do pohára a mračí sa. Zdvihnem ruku, zavolám čašníka a chcem zaplatiť. No niekto ma predbehne. Podá mu peniaze. " Ber to ako vďaku, že sme si mohli k tebe sadnúť a pobudnúť v tvojej spoločnosti." usmeje sa na mňa Yuki a ostatní prikývnu. Okrem Kyouhei=ho. Čo mu sakra je? Usmejem sa" Ďakujem. Raz vám to určite vrátim." vstanem a odchádzam. Cítim ich pohľady na mojom chrbte. Začujem: "Dúfam, že sa s ňou už nestretneme"nahlas povie Kyouhei. Skloním smutne hlavu. Veď čo som mohla čakať od takých krásavcov? "Prepáčte,že sme ich k vám museli prisadiť." ospravedlňuje sa čašník. "uhmm" krútim hlavou. "Nič sa nestalo. Dovidenia o týždeň." Môj odchod sprevádza šum dievčat."Konecňčne odišla.""Máme šancu." "Ideš?" "Hej"..... A v duchu im dávam za pravdu.
Blúdim po trhoch. Bezcieľne. Bez nejakého záujmu. V strede trhov stoj hodiny. Do stretnutia s ostatnými zostáva ešte pol hodina. Vyberám mobil a posielam Lucii SMS : Ahoj. Sorry, ale už idem domov. Prišlo mi zle. Nebudem vám kaziť zábavu. :P Paaaaa :) Asi o minútu : Nemáme ísť s tebou? Budeš v poriadku? Ja: Jasne. Nebojte sa. Paaa :D
Pustím si hudbu na mojom novučkom mobil. je to nokia 5530 XpressMusic a šetrila som si na nu asi 4 mesiace. milujem ju. pustím si OST z Yamato Nadeshiko Shichi henge. Je to jedna z mojích naj máng. A tí chalani, ktorých som dnes stretla sú hlavne postavy. A ešte Sunako=chan. Teraz presne viem ako sa cítila v prítomnosti tých dazling creatures. ´To nie je možné. Veď je to len príbeh. nemôžu existovať. A predsa mi zaplatili jedlo a sedeli pri mne.´Poobzerám sa. Som na zastávke. Ani neviem, kedy som sa sem dostala. Bývam v meste Akatsenaru. Nie je toveľkíé mesto. Má asi tak 500 tis. obyvateľov. Môj dom sa nachádza v obytnej časti. príde autobus. Pred sebou mám asi 45 min jazdu. zapoúvam sa a už nevnímam svet.




ahojky.ako sa mi mas??