Takze tu je to pokracovanie :Dje toho trochu malo lebo neviem pokracovat :D
´Chcela som na to zabudnúť. Nechcela som o nich ani počuť a tobôž ich stretnúť. Tak prečo? A prečo to museli
všetci vidieť?´ Pozriem na Kyouheiho. Hľadí pred seba a zdá s, že nad niečím uvažuje. ´Prečo mi pomohol? Veď ma neznáša, dobiedza ma alebo ignoruje. A teraz ma ešte stále drží okolo ramien a asi ani neplánuje pustiť.´ Prebehne mi mysľou posledná scéna s anime Loveless. "Ahh jo." Ticho s vzdychnem tak, aby to nespozoroval. Vystupujeme a smerujeme k jeho autu. Pomôže mi sadnúť si, zatvorí a on sa usadí na miesto vodiča. Bez toho, aby na mňa pozrel. "Nemusíš ísť so mnou ak nechcem. Zvládnem to aj sama." Ticho poviem. Prekvapene sa otočí. "Prečo si myslíš, že mi to vadí?" "Nič nehovoríš a ani na mňa nepozrieš. Vyzeráš nahnevane - ako keby si bol radšej úplne na inom mieste." "To je..." nedokončí a zase je ticho. Naštartuje
a konečne prehovorí na prvej križovatke. "Nie že by som tu nechcel byť len rozmýšľam nad dvoma vecami. Po 1. - načo si tam chodila, keď ti robili horor zo života a po 2. - ty vieš hrať na klavíri?" "Prečo som tam chodila? To ty nikdy nepochopíš. A až potom, čo ma Kirei som prestúpila. A hrávala som na oba typy, no po smrti mojich rodičov to už jednoducho nešlo." So smutným úsmevom pozerám von z okna. "Vždy sme si sadli do obývačky a ja som začala hrať. Rin s maminou spievali a otec nás počúval. No teraz keď to skúsim, mi hra pripomína, čo som stratila a čo sa viac nevráti." "Aha." To je jediná odpoveď Kyouheho. A potom sa v aute rozhostilo ticho.
všetci vidieť?´ Pozriem na Kyouheiho. Hľadí pred seba a zdá s, že nad niečím uvažuje. ´Prečo mi pomohol? Veď ma neznáša, dobiedza ma alebo ignoruje. A teraz ma ešte stále drží okolo ramien a asi ani neplánuje pustiť.´ Prebehne mi mysľou posledná scéna s anime Loveless. "Ahh jo." Ticho s vzdychnem tak, aby to nespozoroval. Vystupujeme a smerujeme k jeho autu. Pomôže mi sadnúť si, zatvorí a on sa usadí na miesto vodiča. Bez toho, aby na mňa pozrel. "Nemusíš ísť so mnou ak nechcem. Zvládnem to aj sama." Ticho poviem. Prekvapene sa otočí. "Prečo si myslíš, že mi to vadí?" "Nič nehovoríš a ani na mňa nepozrieš. Vyzeráš nahnevane - ako keby si bol radšej úplne na inom mieste." "To je..." nedokončí a zase je ticho. Naštartuje
a konečne prehovorí na prvej križovatke. "Nie že by som tu nechcel byť len rozmýšľam nad dvoma vecami. Po 1. - načo si tam chodila, keď ti robili horor zo života a po 2. - ty vieš hrať na klavíri?" "Prečo som tam chodila? To ty nikdy nepochopíš. A až potom, čo ma Kirei som prestúpila. A hrávala som na oba typy, no po smrti mojich rodičov to už jednoducho nešlo." So smutným úsmevom pozerám von z okna. "Vždy sme si sadli do obývačky a ja som začala hrať. Rin s maminou spievali a otec nás počúval. No teraz keď to skúsim, mi hra pripomína, čo som stratila a čo sa viac nevráti." "Aha." To je jediná odpoveď Kyouheho. A potom sa v aute rozhostilo ticho.
Zastavíme pred ich domom. Zaparkuje
a ja vystupujem. "Ďakujem a prepáč za skazený večer." Chcem ísť domov, keď ma chytí za ruku. "Počkaj. Prespím u vás, chcem mať istotu, že budeš v poriadku." Vraví s rozhodnými očami. "Ako chceš." Odvrknem a idem k domu, ktorý je vzdialený len zopár metrov, ale aj tak premrznem na kosť. Zmrznutými prstami sa snažím otvoriť dvere, čo sa mi aj nakoniec podarí. Vojdeme a prezujeme sa. "Môžeš spať v jednej z hosťovských izieb."
"Dobre."
Na poschodí sa rozídeme. Ja sa idem upraviť do kúpeľne a keď prechádzam okolo Kyouheiho pokoja, cez pootvorené dvere zahliadnem, ako zamračene hľadí do plafóna. "Ahh jo." Sklamane vzdychnem a idem do izby. Zapnem si MP4 a pri hudbe zaspávam.
a ja vystupujem. "Ďakujem a prepáč za skazený večer." Chcem ísť domov, keď ma chytí za ruku. "Počkaj. Prespím u vás, chcem mať istotu, že budeš v poriadku." Vraví s rozhodnými očami. "Ako chceš." Odvrknem a idem k domu, ktorý je vzdialený len zopár metrov, ale aj tak premrznem na kosť. Zmrznutými prstami sa snažím otvoriť dvere, čo sa mi aj nakoniec podarí. Vojdeme a prezujeme sa. "Môžeš spať v jednej z hosťovských izieb."
"Dobre."
Na poschodí sa rozídeme. Ja sa idem upraviť do kúpeľne a keď prechádzam okolo Kyouheiho pokoja, cez pootvorené dvere zahliadnem, ako zamračene hľadí do plafóna. "Ahh jo." Sklamane vzdychnem a idem do izby. Zapnem si MP4 a pri hudbe zaspávam.
Ráno sa zobudím so slúchadlami na ušiach a vybitou MP4. "Čo to mi bežala celú noc? Ahh jo." Vstanem a dám si ju na nabíjačku. Pozriem von. ´Je štedrý deň.´ Hlavou mi prebleskne spomienka na klavír.
Ako vo sne schádzam do jedálne, kde v kúte je predmet prikrytý plachtou. Rýchlym pohybom ruky ju stiahnem a pod ňou sa objaví nádherné piano. Kvôli mraku prachu,čo sa rozvýlil som nútená otvoriť okno a počkať, kým sa neusadí. Potom si sadnem za klavír a začnem hrať.
Popri tom si pospevujem.
Ako vo sne schádzam do jedálne, kde v kúte je predmet prikrytý plachtou. Rýchlym pohybom ruky ju stiahnem a pod ňou sa objaví nádherné piano. Kvôli mraku prachu,čo sa rozvýlil som nútená otvoriť okno a počkať, kým sa neusadí. Potom si sadnem za klavír a začnem hrať.
Popri tom si pospevujem.
Kyouhei:
BUUM. Tresknem z postele. "Auu. Doriti." Ticho nadávam. Vstávam a triem si buchnuté koleno. Začujem klavír. Potichu prejdem do jedálne a tam nájdem Reiko. Ešte je v pyžame, vlasy na všetky strany, no je nádherná. Počkať, čože? Prečo práve na to myslím? Niečo sa mi otrie o nohu. Pozriem dole a zdvihnem Ikuta na ruky. A obaja počúvame očarujúcu hru Reiko.




awojček

ja strašne



mno čo teškáš sa na prázdky?
dopre...až na to že ja techno moc nemusím