neverim ze som sa dokopala k tomu abz som napisala pokracovanie :) dufam, ze sa vam to bude pacit a prosim nezabijate ma za koniec,lebo sa nedostanete k pokracovaniu ... ;)

Dva týždne pred začiatkom najmrazivejšieho mesiaca, t.j. decembra, už vládlo v J Kórei chladné počasie. Dážď zo snehom, silný vietor či mrazivé noci nebolo ničím výnimočným.
Konečne nastal deň s dá sa povedať pekným počasím a spoločnosti YG, SM a JYP E usporiadali spoločné fotenie skupín na ich nové kalendáre. Mrznúci speváci a speváčky sa aspoň tešili z hrejúceho slniečka.
BUM. Ozvalo sa buchnutie dvier na dodávke, ktorá patrila SHINee a v jej útrobách sa už nachádzal Onew, snažiac sa trochu zahriať. Konečne sami podarilo ujsť na chvíľu preč od tých foťákov, masy ľudí a ocitol sa v upokojujúcom tichu, ktoré tak miloval. No jeho relaxovanie dlho netrvalo.
"Áno!" začuje víťazný výkrik Pauly, ktorá telefonovala pri ich dodávke.
"Stalo sa niečo?" objavia sa pri nej skoro okamžite TOP a JinWoon. Paula na nich pozrie s výrazom najväčšieho šťastia a usmeje sa.
"Neverím že mi to dovolil. Naozaj som o tom pochybovala no on nám to DOVOLIL." Vyskakuje Paula od radosti a nevšíma si troch nechápavých ohľadov.
"Dovolil?" "A čo?" snažia sa dostať obaja podstatné informácie z radujúcej Pauly.
"Idem domov!" zapiští a oboch objíme.
"Vraciam sa na Slovensko. Preč odtiaľto. Konečne. Ahh... Tak sa mi uľavilo. Poslednou dobou mám pocit, že mi celá Ázia začína liezť na mozog. Potrebujem už odtiaľto vypadnúť. Vidíte, musím to povedať Kubovi!" vyhŕkne sa zmizne.
Prekvapenie TOP-a a JinWoo-a a ich sklamanie sa nedá zrovnať s tým, čo práve zažíva Onew. Rozhorčenosť, hnev, no i sklamanie a pocit zrady sa rozložil v jeho vnútru a ovládlo ho. Triaška, ktorá pochytila jeho telo prestala až vtedy, keď sa presvedčil, že musel zle počuť a že ona ich neopustí. Nikdy.
TOP a JinWoon prekonali prvotné prekvapenie a rýchlo dostihli Paulu. Schytili ju do železného stisku, tak že sa nemohla ni hnúť.
"Čo robíte?" prekvapene sa na nich pozerá.
"Nedovolíme ti odísť." Povedia naraz a uprú na Paulu tak utrápený pohľad, že ju až srdce zabolí.
"Viete veľmi dobre, že bude musieť odísť. Skôr či neskôr..."
"Tak neskôr!" prerušia ju obaja.
"No tento raz idem len s bratom na mesiac domov na Vianoce. Ešte sa nechystám odísť odtiaľ to úplne." Usmeje sa na nich Paula. Obaja nasadia prekvapené výraze tvárí.
"Ale veď si povedala..."
"To si nemyslela vážne s tým, že to tu neznášaš?"
"Nie." Zdesene odpovedá Paula a vyslobodí sa zo dovretia.
"Jato tu milujem. Neviem si predstaviť, keď budem musieť budúci rok vás opustiť." Odpovie a v očiach sa jej mihne náznak hlbokého zdesenia.
"Aj vtedy ťa nepustíme." Naraz zakričia a objímu Paulu v tuhom objatí.
Zvyšok dňa sa niesol v nadšenej nálade na strane súrodencov, ktorí sa už nevedia dočkať letu domov. No idylku kazilo zachmúrenie a nenávistné pohľady Onewa, ktoré smerovali na Paulin chrbát. Neprehovoril s ňou ani slovo a úplne ju odignoroval.
Druhý deň ponúkol opäť nádherné, zimné počasie. Paula sa na obed vybrala do parku neďaleko ich domu na osviežujúcu prechádzku. Užívajúc si samoty sa kochala pomaly usínajúcou prírodou.
"Počkaj." Preruší ju hlas Onewa, ktorý vyšiel poza stromov a na tvári má nepreniknuteľný výraz.
"Stalo sa niečo? Prečo si od včera na mňa ako pes?" spýta sa Paula, no on nereaguje, len sa čoraz viac k nej blíži, až zastane pár centy od nej.
"Tak odchádzaš?" spýta sa monotónnym hlasom, no Paula pozná Onewa už príliš dobre na to, aby vedela, že toto je len ticho pred búrkou.
"Hej ale počkaj..." začne s vysvetľovaním, no nedopovie to, pretože ju Onew preruší.
"Nechcem nič počuť! Začína ti to tu liezť na mozog? Tak prečo si sem prišla? Prečo si sa snažila s nami skamarátiť, ak si vedela, že odtiaľto zmizneš bez toho aby si nám o tom povedala? To pre teba znamenáme tak málo? Naozaj som si myslel, že ti na mne záleží. No opäť som sa zmýlil. Keď to tu tak nenávidíš, tak si zbaľ veci a vypadni odtiaľto tam, kam ťa ťahá srdce. Už ťa nechcem ani vidieť!" posledné slová zareve Onew, otočí sa na päte a odkráča so zlomeným srdcom preč. ´Prečo si neuvedomí, že jej miesto je tu? Pri nás? Prečo nás chce opustiť? Toto sa nemalo stať. No čo som povedal je pravda.´ otočí sa a zbadá plačúcu Paulu ako za ním pozerá prázdnym pohľadom. ´Prepáč, no neznesiem ak odídeš.´ A odíde so sklonenou hlavou do spoločnosti.
Paula hodnú chvíľu nie je schopná spracovať to, čo jej Onew práve povedal. Pomaly sa vyberie domov, kde si zoberie najpotrebnejšie veci, notebook. Pošle SMS Kubovi, že sa stretnú až na Slovensku a má to vysvetliť šéfovi a chalanom povedať, že je jej to ľúto. Posledný krát sa pozrie na doma nasadne do taxíka, nechávajúc prázdny dom, len na Onewovej posteli jej mobil a lístoček: ´Moje srdce patrí a aj bude patriť tebe. Zbohom.´
Otvoria sa dvere a vchádzajúci Onew sa ocitne pritisnutí k stene. Lapajúc po dychu sa pozerá do tváre nazúreného Kuba.
"Ty ... si.. ten.. najväčší ... imbecil.. akého .. som ... kedy ... stretol!" zasyčí Kubo.
"Pusti ma.. neviem dýchať." Snaží sa oslobodiť Onew, čo ale len vyvolá väčší stisk zo strany Kuba. Až Key s MinHom, ktorí práve vojdú do šatne, ich od seba oddelia. Onew klesne na kolená a lapá po dychu.
"Prečo sa snažíš zabiť nám leadera?" zdesene sa pýta Key, zatiaľ čo MinHo podáva vodu Onewovi a vyčítavo sa pozerá na mučiteľa.
"Za to, čo spravil Paule by si zaslúžil oveľa viac. Netuším čo to bolo presne, ale keď sa už sem nechce vrátiť, tak to muselo byť naozaj niečo zlé." Zareve Kubo.
"Som v práve. Len som povedal veci, čo si myslím o jej odchode." Odvrkne Onew a postaví sa na nohy, no dlho na nich nestojí, keďže schytá silnú ranu do brucha a opäť, tento raz stenajúc je na zemi.
"Mali sme odísť len na jeden mesiac na Vianoce, no vďaka tebe odišla úplne!" zasyčí Kubo.
"Odísť?" "Pohádali?" "Mesiac?" "Čo sa deje?" pozerajú na tých dvoch nechápavo chalani, snažiac sa prísť veci na koreň.
"Mali ste ísť preč len na mesiac?" obarene sa pýta Onew.
"Áno a plánovali sme vám to povedať, keď to budeme mať oficiálne schválené." Ani na neho nepozrie Kubo.
"Čo som to spravil!" vyskočí Onew na nohy a vybehne z miestnosti.
Upaľuje rovno domov, kde ako dúfa nájde Paulu. No jeho túžby neboli vyslyšané a dom našiel pustí. Až vo svojej izbe na posteli našiel lístoček s odkazom.
"Preboha... čo som to urobil...Paula kde si????" zakričí do vetra, dúfajúc v odpoveď, no tá neprichádzala.
´Neorago..neorago..´zazvoní mobil až Onewa trhlo.
"Prosím," zdvihne, dúfajúc, že volá Paula.
"Paula-san?" ozve sa príjemný ženský hlas.
"Nie. Tu je jej priateľ. Zabudla si doma mobil."
"Aha. Len som jej chcela povedať, že je všetko pripravené na jej príchod."
"Ona ide k vám? Kde bývate prosím vás?" spýta sa Onew, ktorého ovládla nádej.
"V Tokyu. No načo vám je to?" prekvapene sa ho pýta pani.
"Chcel by som jej odniesť mobil." Napadne Onewa prvá vec.
"No neviem... ale tu je naša adresa. Paula by tu mala byť o takých 20 minút." Povie pani a rozlúči sa Onewom.
"Počkaj tam na mňa. Prosím." Povie do nemého mobilu. Zhrabne peniaze, ID a trieli z domu.
Museli pri ňom stáť všetci bohovia, pretože už o ¾ hod sedí v lietadle smerujúcom do Tokya.
Celú cestu nepokojne pozerá na hodinky a nepokojne sa hniezdi. Keď konečne pristanú na letisku, preletí halou a už sa ocitne v taxíku. Keď konečne zastane pred menšou staršou no perfektne zachovanou budovou, je plný nervozity a pocitu viny. No odhodlá sa a vstúpi do kaviarničky.




Hej megha.. a ten ONEW.~~